Mt.Oxford a ine radosti

Minuly piatok uplynulo 1000 dni od kedy som prvy krat prisiel na Novy Zeland. Nebol by som to zistil, keby ma nenapadlo si spocitat pocet dni do dna, ked som hral prvy krat touch rugby, o ktorom som pisal minule.

Zjavne nieco zafungovalo v podvedomi, resp. nezafungovalo, lebo som 1000 dni oslavil ako sa patri. Vymietli sme par krciem v meste, prvy krat som videl nazivo Christchurchsku kapelu "Into the Void" a postupne sa mi cely svet rozplynul do neznama az do hlavo-bolestiveho precitnutia na druhy den na obed. Ze je okolo obeda som pochopil kvoli tomu, ze na RDU zacala relacia The Joint.

Kara nasupene chodila po byte, ja som sa len tak motal a snazil sa vysvetlit samemu sebe, ze od cias vysokej skoly uz nejaky ten rok ubehol. Darmo je niekedy co vysvetlovat.

Takze je zrejme, ze po takom vikende som bol predurceny na tyzden, ked je treba vyhnat sprostosti z hlavy.

V utorok a stvrtok som bol liezt. Uz tradicne v YMCA. V utorok sme dali nejaky bouldering a par ciest a vo stvrtok som sa uplne donicil iba boulderingom, natiahol som si svaly na lavej ruke, takze som sa potom dovalil do Duxu, kde som vyfasoval vrecko s ladom do jednej, pivo do druhej ruky a nadaval som na cloveka, ktory vymyslel slogan sportom k zdraviu.

Ako som uz spominal, v stredu som bol pretiahnut pluca a nohy touch rugby no a vcera sme pre zmenu vyrazili von z mesta na turu.

V piatok vecer totiz, omameny poharom silneho muskatoveho vina som vymyslel, ze by sme mohli vyliezt na 1356m.n.m vysoky Mt.Oxford.

Takze sme v sobotu rano vyrazili do 60km vzdialeneho Oxfordu.

Kara sice chcela na zaciatku urobit nejaku lahsiu turu, ale nejak sa nam ju podarilo nakoniec ukecat na vystup.

V podstate sa okrem neustaleho slapania do kopca, ked sa mierne stupania stredali s prudkymi, nic mimoriadne neudialo. Ak teda neratam fakt, ze som hned na zaciatku zistil, ze nemam dostatocne silnu baterku vo fotaku a teda ziadne fotky z vyletu nebudu. Nastastie, Ondrejov fotak nemal podobny problem, takze fotodokumentacia bola nakoniec uspesne spravena.

Najvacsie prekvapenie a radost mi urobila Vivka. Ako sme tak sedeli v zavetri vetrolamu na vrchole Mt. Oxfordu a prijimali potravu a tekutiny po narocnom vystupe, Vivka sa z nicoho nic sama postavila, bez dopomoci stala a len sa ta pozerala do udolia. Bolo to po prvy krat, co nieco take urobila. Velmi sme sa z toho tesili.

Zostup nam sprijemnil prudky narazovy severo-zapadny vietor. Nastastie sme rychlo zostupili do lesa, kde sa situacia o dost zlepsila.

Potom to uz slo skutocne velmi rychlo. Navrat do mesta, pivo, sprcha, vecera a svalovica.

Dnes doma vladne velka spokojnost. Baby spia, ja tu pisem toto tu a chystam sa robit nieco uzitocne.

Krasnu nedelu prajem!